Loading ...V tej či onej podobe spracovávali zlato skoro všetky vyspelé kultúry ľudských dejín.
Zlato zároveň patrí k najstarším kovom, ktoré ľudia spracovávali. Pretože sa v prírode vyskytuje skoro výhradne v podobe čistého kovu (nie ako zlúčenina), jeho spracovanie si nevyžadovalo vytavovanie z rúd.
Ťažba zlata v Afrike
V Afrike začala ťažba zlata už v dobe formovania staroegyptského štátu.
Už okolo roku 3000 pred n.l. sa egyptskí baníci dokázali prekutať až 100 metrov pod povrch. Mimochodom, zlato vtedy malo približne rovnako vysokú cenu ako striebro, ktorého výskyt je síce hojnejší, ale nachádza sa prevažne v rudách a doteraz nebola prepracovaná technológia jeho vytavovaní.
Najznámejším dokladom staroegyptského zlatníctva je poklad nájdený v hrobke Tutanchamóna (14. stor. p. n. l.), ktorá ako jedna z mála bola v neporušenom stave. Faraón bol pochovaný priamo v zlatej rakve a jeho obličaj pokrývala maska so zlatého plechu. Vzhľadom k tomu, že Tutanchamón bol vládcom na egyptské pomery v celku bezvýznamným, dá sa ľahko predstaviť, aká záplava drahých kovov musela sprevádzať najmocnejších faraónov.
Priamo v Egypte sa zlato nachádzalo pri egyptskom meste Abydos, tieto ložiská však boli pomerne rýchlo vyčerpané. Zlato bolo privážané námornými výpravami zo zemi Punt (dnešné východné africké pobrežie), ktoré sa uskutočňovali za vlády kráľovnej Hatšepsut (po roku 1500 p. n. l.).
Na zlato bola bohatá predovšetkým Núbie, ale ťažili ho aj na Sinaji.
Súbežne s Egyptom vznikla civilizácia i v starovekej Mezopotámii. Náplavová rovina Eufratu a Tigridu bola na zlato i iné kovy veľmi chudobná, sumerskí, babylonskí a asýrski vladári zlato dovážali predovšetkým z hôr iránskeho pohoria Zagros, z Elamu (dnešný juhozápadný Irán) a z údolia Indu. Bohatstvo zlatých predmetov, napríklad posmrtné masky, prilby, spony, náušnice a amulety, boli nájdené v známych kráľovských hrobkách v Uru (po r. 3000 p. n. l.). Používané bolo odlievanie metódou strateného vosku. Mezopotamskí umelci dokázali roztepať zlaté fólie do hrúbky tisíciny milimetra a špekuluje sa tiež o tom, že bolo známe i pozlacovanie pomocou primitívneho galvanického článku.
Pre najstaršie štáty Blízkeho východu bolo práve zlato jedným z motívov pre údržbu obchodných trás i priamu územnú expanziu. Zlato a ďalšie drahé kovy slúžili od začiatku tiež ako prostriedok výmeny. Už Sumerovia prepočítavali ceny skoro všetkého na zlato, striebro alebo obilia. Ako hlavné platidlo v Babylónii sa uplatňovala meď a striebro – zlato tu bolo pre každodennú výmenu príliš vzácne a drahé. Odvážené kusy kovu boli už v 3.-2. tisícročí p. n. l. označované signovaním; tieto značky však ešte neboli garantované štátnou mocou, a preto tieto platidlá ešte nepokladáme za peniaze v dnešnom slova zmyslu.
V západnej Afrike bolo zlato získavané hlavne v Mali a Ghane (asi od 6. stor. Nl), pred rokom 1000 sa začalo ťažiť aj v Senegale.
V 13.-15. storočí sa zlato vo väčšej miere získavalo aj v pozoruhodnej ríši na území dnešnej Zimbabve, celkom sa tu počas rozkvetu ríše odhadom vyťažilo 700 ton zlata.
Najväčší zdroj afrického zlata sa však nachádza na juhu kontinentu. Zlatú horúčku spustil v roku 1873 objav zlata u Pilgram Rest. V roku 1882 nasledoval objav zlata v oblasti Barberton a De Kaap Walley. Špecifikom juhoafrickej horúčky bolo to, že súbežne tu prebiehal aj hon za diamantmi. Vrcholná horúčky začala v roku 1886 po objave v Kaapvaal Craton. Zlato sa tu nielen iba rýžovalo, ale od roku 1887 vo veľkej miere získavalo aj novo objavenú tzv. kyanidovú metódou. V roku 1898 presiahla ťažba na najbohatším nálezisku, Witwatersrandu, 124 ton. Ešte v 70. rokoch 20. storočia sa tu ročne ťažilo až 1 000 ton zlata; jedná sa o najväčšie známe náleziská zlata vôbec. Juhoafrické bane siahajú do oblastí, ktoré boli do tej doby človeku úplne neznáme. Majú veľký význam aj z vedeckého hľadiska, v hlbinách Zeme totiž existujú doposiaľ neznáme exotické baktérie a úplne unikátne ekosystémy.
Ťažba zlata v Južnej Amerike
V južnej Amerike zlato ťažili ešte Inkovia, Mayovia či Aztékovia.
V Brazílii sa zlato začalo ťažiť intenzívnejšie až v 16. storočí, krátko potom, čo do krajiny začali prenikať Portugalci. V roku 1578 sa zlato začalo získavať z náplavov rieky Paraná, v roku 1590 v pohorí Serra de Jaraguá. Dlho ale ťažba nebola veľmi produktívna a mala skôr príležitostný charakter. Koncom 17. storočia sa v okolí Sao Paula ťažilo len 20 až 30 kg ročne, za celé 17. storočia sa odhaduje približne 20 ton zlata.
Charakter zlatej horúčky malo hlavne 18. storočie. Najväčšie ložiská boli v tej dobe objavené v oblasti Minas Gerias, kde bolo centrom dolovania mesto Quoro Pret založené v roku 1705. Na rozdiel od severoamerických zlatokopov mali ich brazílsky kolegovia oveľa horšie materiálne podmienky a žili naozaj z ruky do úst. Využívali sa tu práce miestnych Indiánov i čiernych otrokov.
Všetky nerastné bohatstvo Brazílie bolo navyše vyhlásené za majetok portugalskej koruny a zlatokopi museli toto nariadenie rôzne obchádzať; ich aktivity boli do značnej miery teda ilegálne a spojené s kriminálnymi aktivitami.
V Minas Gerias bolo v 18. storočia celkom získaných asi 720 ton zlata. Od 19. storočia sa však hlavné ložiská vyčerpali a ťažba začala klesať. Ťažba v Brazílii síce pokračuje dodnes, ale už rozhodne nemá charakter „horúčky“.
Ťažba zlata v Severnej Amerike
Zatiaľ čo v Južnej Amerike znamenalo vtedy najväčšiu „zlatú horúčku“ vydrancovanie ríše Inkov, v Severnej Amerike mala úplne iný charakter. Napríklad v Kanade bolo zlato objavené až roku 1835 a to neďaleko Quebecu. Veľká väčšina z celkových zlatých nálezísk Kanady sa nachádza v provincii Superior. Mediálne najznámejšia je ale samozrejme ťažba zlata v oblasti Klondiku, pri hraniciach medzi kanadskou provinciou Yukon a Aljaškou.
Ešte pred Klondaikom prebehla zlatá horúčka v Kalifornii (roku 1849). Neskoršie bolo zlato objavené v Britskej Kolumbii. Na Aljaške bolo zlato prvý krát ťažené v roku 1848, keď ešte patrila cárskemu Rusku. Od tej doby sa zlato ryžovalo i na iných miestach Aljašky. Vlastná zlatá horúčka na Klondiku/Yukonu, ako ju zachytil Jack London, prebiehala v rokoch 1896 –1900. Vypukla vlastne náhodne po jednom náleze zlata v potoku.
Zbohatnúť sa tu však podarilo len málokomu. V roku 1898 tu našli zlatokopovia 15 ton zlata v hodnote 10 miliónov dolárov a v blízkom Dawson City v baroch a salónoch utratili 60 miliónov dolárov. I to ukazuje, kto na celom boome zrejme profitoval najviac. Celkom tu bolo behom zlatej horúčky získané asi 75 ton zlata. Niekoľko zlatokopov tu na vlastnú päsť pracuje dodnes a v roku 1998 sa tu dokonca uskutočnilo majstrovstvo sveta v ryžovaní zlata, ktorého sa zúčastnili stovky ľudí.
Ťažba zlata v Austrálii
V Austrálii bolo zlato prvýkrát objavené v roku 1823 vo Fish River v Novom Južnom Walese. V roku 1851 sa dosiahol významný nález na území dnešného mesta Bendigo (stať Victoria). Do konca roka sa tu získalo 6 ton zlata, v roku 1853 to bolo už 20 ton. Zlato bolo nájdené hlavne priamo na povrchu a hneď jeden z prvých objavených nugetov mal hmotnosť cez 15 kg. (V roku 1872 bol dokonca objavený nugget s obsahom 92 kg zlata.)
V roku 1851 bolo zlato u Bendiga navyše objavené aj v údolí Forrest Creek. Za necelých 10 rokov sa z tejto lokality podarilo získať 110 ton zlata. Podľa všetkého išlo o najbohatšie doteraz objavené zlatonosné náplavy vôbec. Práve zlatá horúčka spôsobila masívne prisťahovalectvo do Austrálie.
Ťažba zlata v Európe
Prvé nálezy spracovaného zlata na území Európy pochádzajú z 5. tisícročia p. n. l. v bulharskej Varne. V 2.-1. storočí p. n. l. v Európe zlato ťažili Keltove.
Najbohatšie európske náleziska boli hlavne na Sibíri, a Urale.
Čo sa týka súčasnosti ťažby zlata, najväčším európskym producentom zlata je ešte stále Rusko. Po ňom nasleduje Švédsko a Španielsko.
V Česku sú zlatonosné žily v stredných Čechách (napr. Jílové, Roudný), v Jeseníkoch (Zlaté Hory) a v okolí Kašperských hôr, na Slovensku pri Kremnici, ale aj v západnej časti Malých Karpát.
Súčasná zlatá horúčka 21.storočia nie je o ťažbe tohoto kovu, skôr o investovaní do zlata s cieľom uchovaní hodnoty vlastného majetku.
